L O P E R O H U N T  
je dielo, ktoré cez krajiny pohyblivého tela
odkrýva čas labyrintu
Tanec je spolu so zvukom
tvarovaný do hudby paralelných príbehov.

Odovzdanie sa počúvaniu vytvára
priestor vzájomného dorozumievania sa
medzi performérkou a hudobníkom
archaickým jazykom zvuku a pohybu.

Svetlo ako slnko
počúva všetko dianie a umožňuje odkrývať
nové tváre bytostí osídľujúcich
priestor labyrintu.

Ona je vpredu,
on v zadnej časti tela
a priestor vzpínajúci sa
pozdĺž stredovej osi vytvára pulz
vzďaľovania a približovania sa k podstate stredu.

Úcta k detailu pozýva
všetkých zúčastnených
k ešte bdelšej prítomnosti.
Divák je tu
podobne ako umelec
„druhým brehom“,
od ktorého sa jemne odrážajú prílivy významu.

Len povoliť a všetko nezastaviteľne plynie.

Oddanosť mýtu v tomto novom čase
a pripravenosť nechať sa viesť
niťami labyrintu sú to,
čo tká spleť príbehov známych
a zároveň vždy odznova písaných.

L O P E R O H U N T  je

Re-aktualizácia mýtu.
Labyrint je nekonečný priestor.
Odzrkadľuje neustálu cyklickosť približovania sa a vzďaľovania od Stredu.
Keď dosahujeme Stred, odkrýva sa jeho pomyseľnosť.
Všetko pokračuje.

(Performérka) Je na javisku a na hranici. Počuť hlas.
(Ona) Je prevteľujúce sa bytie. Telo je telo je telo.
(Ona, inokedy On) Sú z prázdneho priestoru vedení do rôznych podôb príbehu a späť do nekonečna.

Príbeh sa odohráva neďaleko jazera, nad ktorým stojí chrám.
Slnko je na poklese.

 

45´

.